MUDr. František Forgáč, PhD.
frantisek.forgac@nspnz.sk
035 / 691 2503
Curriculum Vitae
Mgr. Ivana Kanásová
ivana.kanasova@nspnz.sk
035 / 691 2327
Curriculum Vitae
Niet sporu o tom, že najdôležitejším zmyslom človeka je zrak. Poskytuje nám dôležité informácie o svete, v ktorom žijeme. Už samo uloženie očí na výraznom mieste zapríčiňuje, že si ich pri styku s ľuďmi musíme všimnúť. Výraz očí prezrádza veľa z vnútorného diania jednotlivca, napr. prežívané pocity radosti, starosti, bolesti, smútku alebo sklamania. Výstižne to vyjadruje i ľudové príslovie ,,oko do duše okno“, ktorého pravdivosť sa odráža v našom každodennom živote. Ľudia si vždy cenili oči ako najdôležitejší zmyslový orgán a stratu schopnosti vidieť pokladali za najväčšie nešťastie.
Prvé písomné správy o chorobách oka pochádzajú už z 18. storočia pred Kristom. Zachované sú v zákonníku písanom klinovým písmom. Je to zákonník babylonského kráľa Chammurapiho spred 4 000 rokov, v ktorom sa hovorí: ak lekár bronzovou ihlou otvorí u postihnutého blanku a tým oko vylieči, dostane ako odmenu 10 šekelov
, t. j. 60 gr. striebra. Ale hneď v ďalšom článku sa dáva lekárom výstraha: Ak by lekár bronzovou ihlou otvoril blanku u postihnutého a pritom mu oko zničil, budú mu odseknuté obidve ruky.
Z toho vidíme, že už starí Babylončania poznali zákal šošovky a operovali ho.
Očná medicína, dnešným názvom tiež oftalmológia začala svoju históriu v starovekom Egypte. Medicínske postupy liečby očných chorôb sú zachytené na staroegyptských papyrusových zvitkoch, napr. na Ebersovom papyruse.
V starom Egypte predstavy o orgáne zraku stelesňoval boh Hor, ktorého symbol Horovo oko sa nosil ako amulet proti chorobám oka a neskôr proti chorobám vôbec.
Egyptskí lekári veľkú pozornosť venovali najmä obávanému trachómu, ktorý sa nazýval aj egyptská choroba. Jedná sa o chronické infekčné ochorenie, ktoré postihuje epitel spojovky a rohovky. Egyptský lekári dokázali vykonávať očné operácie, napr. reklináciu (zatlačenie šošovky do zadnej časti sklovca), liečili šedý zákal a zaviedli vyšetrenie zrakovej ostrosti.
Egyptské učebnice prvýkrát opisujú dnes najčastejšie používanú metódu vyšetrenia zrakovej ostrosti. Vidno to na príklade z náboženstva. … boh RE posadil boha HORA, ktorý mal poranené jedno oko, pred svetlú stenu. Bola na nej namaľovaná tenšia čierna čiara a vedľa nej väčšie čierne prasa. RE zaclonil neporušené oko. Zameral HOROV pohľad na čiaru a spýtal sa, či ju vidí. Keď HOR neprikývol, obrátil RE jeho pohľad na čiernu sviňu. A HOR sviňu videl. Vtedy boh RE vedel, že sa HOROV zrak predsa len čiastočne zachová.
Strata videnia, slepota našla svoje umiestnenie aj v egyptskej umeleckej tvorbe. Známy je reliéf Slepý harfista
zo starého Egypta.
Vysoký stupeň rozvoja dosiahlo očné lekárstvo v starej Indii. Za základ vnímania svetla považovali Indovia šošovku, v ktorej horí večný oheň. Rozpoznávali až 76 očných chorôb, napr. zápaly mihalníc, jačmeň, už spomínaný trachóm, vred rohovky, sivý zákal šošovky, šero slepotu a iné. Značnú pozornosť venovali zatlačeniu skalenej šošovky, tzv. reklinácii, ktorá už bola spomenutá, a tým aj obnoveniu videnia.
Z Egyptských zdrojov vychádzal aj otec medicíny Hippokrates, ktorý žil v Európe v 5.–4. storočí pre Kristom. Jeho škola poznala asi 20 chorôb oka a rozpracovala predovšetkým problémy zápalových ochorení oka.
Rozkvet gréckej medicíny znamená činnosť Claudia Galena, ktorý za orgán zraku považoval šošovku. Galenove práce ovplyvnili v nasledujúcich 1300 rokoch tak celú medicínu ako aj vývoj očného lekárstva. Jeho názory sa preberali nekriticky až dogmaticky.
Obdobie 9.-11. storočia charakterizuje predovšetkým rozvoj očného lekárstva v islamskej oblasti. Najznámejší bol Avicenna, ktorý operoval sivý zákal otvorením oka pri dolnom okraji rohovky.
Ďalšie obdobie poznamenávajú aj štúdie umelcov, ako bol Leonardo da Vinci. Na základe poznatkov z pitiev sa venoval aj anatómii oka. Na kresbe vidíme stredovekú predstavu o oku a jeho prepojení s mozgom.
Ohromný význam pre pokrok očného lekárstva má Johanes Kepler. Vyslovil novú teóriu videnia, ktorá v podstate platí dodnes. Podľa jeho mienky šošovka slúži na lámanie lúčov svetla. Kepler prvý z fyzikálneho hľadiska správne vysvetlil akt videnia a pôsobenie optických skiel.
Prvým krokom a súčasne zlomom bol rok 1745, keď Francúz Jacques Daviel po prvý raz odstránil z oka celú skalenú šošovku rezom na okraji rohovky a znížil tak stratu zraku na 10%. Tým otvoril novú éru v chirurgii oka. Táto operácia sa vlastne prevádza s malými odchýlkami dodnes a stále ostáva najčastejšou očnou operáciou.
Hoci úspechy a pokroky v chirurgii oka boli v 18 stor. významné, medikamentózna liečba značne zaostávala. Príčinou rozporu boli všeobecne rozšírené nesprávne názory v diagnostike chorôb oka, najmä však humorálna patológia, ktorá na dlhý čas zabrzdila pokrok.
Rýchly rozvoj nových vedecko-technických poznatkov v 19. stor. a najmä pokroky vo fyzike a chémii, ale aj v histológii a fyziológii viedli k búrlivému rozvoju očného lekárstva. Začiatkom 19 stor. sa tvoria univerzitné katedry očného lekárstva – prvá v roku 1806 v Londýne. Tak sa oftalmológia odštepuje od chirurgie ako samostatná vedná disciplína.
Tak isto začiatkom 19. stor. vznikajú prvé samostatné posteľové očné oddelenia, napr. v Bratislave bolo otvorené posteľové očné odd. v roku 1864 v novo vybudovanej Štátnej nemocnici.
Na báze tohto oddelenia v roku 1916 vznikla Očná klinika maďarskej Alžbetínskej univerzity, ktorá po založení prvej ČSR pokračuje vo svojej činnosti dodnes ako klinika oftalmológie lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
Vážnym pokrokom na začiatku 20. stor. bolo zavedenie nového postupu pri vyšetrovaní oka tzv. štrbinovou lampou a biomikroskopom Švédom Allvarom Gulldstrandom. Vedecko-technický pokrok poskytol nový pohľad aj na funkčné súvislosti v štruktúrach oka a ich liečebné ovplyvnenie.
Využitím žiarivej energie svetla fotokoaguláciou v roku 1948 dal Gerhard Meyer-Schwickerath základ dnešným laserovým prístrojom.
Priekopnícky čin uskutočnil v roku 1949 anglický oftalmológ Harold Riedley implantovaním umelej vnútroočnej šošovky z organického skla do oka. Zaujímavosťou je, že Riedley bol inšpirovaný úrazmi oka počas 2. svetovej vojny, kedy si všimol, že úlomky skla z kokpitov lietadla v oku pilotov nespôsobujú zápalovú reakciu v oku pacientov.
PhDr. Mária Sütőová