PREJAV MAMIČKY DVOCH PREDČASNE NARODENÝCH DIEVČATIEK

Na prvom stretnutí novozámockých predčasne narodených detí sa mamička dvoch dievčatiek, dvojičiek, narodených v 26. týždni tehotnosti podelila so svojimi pocitmi. S jej láskavým dovolením prinášame jej citlivú a veľmi úprimnú výpoveď pre všetkých rodičov, ktorí si touto situáciou prechádzajú alebo prešli ale aj pre všetkých odborníkov i laikov, aby mohli nazrieť do sveta, ktorý je veľmi krehký a zároveň tak silný, ktorý vyžaduje veľa odhodlania, veľa sily a najmä veľa lásky. A z našej strany určite porozumenie a podporu:

„Mala by som rozprávať o pocitoch po pôrode, ako som to prežívala ja… Tak to len v skratke, lebo to poznajú všetky maminky predčasne narodených detí. Skôr by som chcela hovoriť o tom, čo mi vzal a čo dal predčasný pôrod.
Keď som sa zobudila – prebudila po pôrode tak som najprv nechápala čo sa deje, kde som, čo som, chytila som sa za brucho a ja som fakt cítila kopančeky od detí… Postupne som zistila, že halooo už ich nemáš pri sebe, prebuď sa… a zľakla som sa… bála… cítila sa opustená, sama… a ten strach… na to sa zabudnúť nedá, že čo ak príde niekto a povie mi zlú správu a – zároveň prečo sem nikto nepríde a nič nepovie… čo sa stalo? Prečo sa to stalo? Žijú? Nežijú? Aké sú veľké? Majú všetko? Ako vyzerajú? Preboha teraz čo s nami? A potom to vystriedala hnev, veľmi som sa hnevala… Najprv na celý svet, na každého okolo…potom hlavne na seba, lebo to bola moja chyba, kvôli mne sa to stalo? Ja som to privolala, celé tehotenstvo som sa strachovala, stresovala. Nedala som si viac pozor na seba, vstala som z postele, neležala non-stop? Kvôli mne sa to celé stalo, len a len kvôli mne… Tik-tak, tik-tak, stále dookola v hlave s takými myšlienkami… Výčitky, strach, beznádej… To sú moje prvé pocity po pôrode… Ani plakať som nevedela – jednoducho to nešlo…

…až kým som ich nevidela, prvýkrát… Tie malé, bezbranné telíčka medzi hadičkami, trubicami, pípajúcimi strojmi, bojujúce o život… Boli to tie najkrajšie dievčatká pod slnkom, moje vysnívané, vymodlené… Ani neviem koľko som plakala, či minúty, či hodiny, ale rýchlo som sa dostala do štádia, že nemôžem pri nich plakať, keď oni bojujú o život, nemám právo sa vzdať, keď oni sa nevzdali. A myslím si, že vtedy som sa stala mamou…

Poznáme to všetky -tie vzácne chvíle pre nás – prvý pohľad, prvý dotyk, najvzácnejšie bolo prvé objatie – klokankovanie… Keď mi Sofi dali na hruď a mala pôrodnú váhu – 950g, zabalená do deky, ani som ju necítila, nevedela chytiť taká bola maličká, iba deku som cítila a pod dekou niečo malilinké – jedna z najkrajších chvíľ v nemocnici. Potom ma prekvapili a zrazu boli oblečené… Vtedy konečne vyzerali ako novorodeniatka, a keď už boli v postieľkach – no vtedy už som cítila, že na toto som čakala, že sa začína náš spoločný život…

A prešlo 2,5 mesiaca a pustili nás domov. Pán primár, Prof. Bauer nás pustil domov s tým, že ich máme prijať také akú budú… Vtedy som jeho slová ešte nepochopila „aké budú?“. Však sú ako ostatné bábätka, vyzerajú ako bábätka, správajú sa ako bábätka… Roky prešli, kým som jeho slová pochopila… Prijmite ich také, akú sú. Stále s tým bojujem, ale pracujem na tom každý deň. Užívam si s nimi život a viac pozerám dopredu, ako dozadu… Zabudnúť sa nedá a ani nechcem, ale treba sa naučiť pustiť minulosť a žiť v prítomnosti pre našu spoločnú budúcnosť…

Čo mi vzal predčasný pôrod? Vzal mi posledný trimester v tehotenstve, vzal mi možnosť pripraviť sa na pôrod, prichystať sa, tešiť sa z narodenia detičiek, vzal mi pocity, emócie, tri mesiace z nášho spoločného života 3v1, vzal mi možnosť užiť si materskú dovolenku, chodiť na prechádzky, užívať si bezstarostný život s dcérkami… Namiesto toho sme chodili po doktoroch, cvičila som s nimi denno-denne, strachovala či je s nimi všetko v poriadku, prežívala každý deň s tým, či sa vyvíjajú normálne… Sledovala tabuľky, ostatné deti, porovnávala som ich a stále som bola nervózna, lebo sa jedna z mojich dcérok ešte neprevrátila na bruško, ešte nelozí, nesedí, kedy začne konečne chodiť, však už má 18 mesiacov, prečo ešte nerozpráva, kam mám ísť, čo ešte mám robiť? A hnevám sa na seba, lebo môj strach bol väčší a túžba mať „dokonalé deti“ bolo väčšia, ako prežívať s nimi každú maličkosť, obyčajné dni…

Ale predčasný pôrod mi na druhej strane dal veľa… Možnosť spoznať úžasných ľudí, spolubojovníčky – Evku, Ľubku, Moniku, Zuzku, Jarku, Lucku….Od narodenia našich detičiek sme v kontakte, nebola som sama, aj keď som sa cítila osamelá. Vždy som mala možnosť niekomu zavolať a riešiť veci okolo detí, prežívať aj dobré aj zlé obdobia, dalo mi veľa – ozajstné priateľstvá, spoznať a tešiť sa z maličkostí, podporovať a nevzdávať sa, pozerať sa dopredu a žiť – nielen prežívať… Dalo mi nové vedomosti – učiť sa, vzdelávať sa, zmenil sa mi pohľad na život a hlavne mi dal možnosť bezhranične milovať a byť bezhranične milovaná….Veľmi by som chcela poďakovať všetkým lekárom, lekárkam, sestričkám, celému tímu za ich prácu. Ja viem, na to nie sú vhodné slová, aby človek vyjadril svoju vďaku… Bez takýchto ľudí, by tu dnes nemuseli byť tieto úžasné deti…“

Novozámocký deň predčasne narodených 2016
Príbehy z inkubátora
Rodičom